Talán a hamarabb születetteknek mond valamit Petr Pithart neve: rendszerváltó, a csehek volt miniszterelnöke és a Szenátus elnöke is volt, amúgy történész. Az alábbi cikk sebészi pontossággal boncolgatja kontinensünk bajait, sebeit és problémáit. Mivel szerkesztőségünknek nincs szakszerű fordítási kapacitása, szlovák nyelven adjuk közre az elolvasásra érdemes, kicsit hosszú cikket. Szívesen vennénk, ha valaki lefordítaná és így magyarul is elérhetővé válna…
Európe je zle, napriek tomu štáty Únie najviac zaujíma, ako rýchlo rastie ich HDP. Chcú predávať všetkým a viac. Spolu s tým však predávajú časť „seba“, teda to, čo robí Európu Európou - ohľady na hodnoty, ktoré sa nedajú zmerať. Stojí nám plnší košík v supermarkete zato?
Keď je zle, začne sa hlbším hlasom hovoriť o hodnotách. Keď je zle s Európou, začne sa hovoriť o európskych hodnotách. To všetko sú, s prepáčením, drísty.
O hodnotách sa nehovorí, reči o hodnotách sú celé len pokrytectvom. Hodnoty sa označujú za akceptovateľné alebo odmietané, podľa toho, ako ich našimi každodennými voľbami umiestňujeme pod a nad seba, podľa toho, ako sme alebo nie sme ochotní obetovať jedny v prospech druhých.
Dnes, keď Európa puká podľa niekoľkých línií, sa pýtajme, čo všetko sme ochotní obetovať za plnšie vozíky v hypermarketoch. Je toho čím ďalej, tým viac. Mnohé európske hodnoty púšťame po vode - kamsi.
Aj keď sa k nim slovami hlásime.
Vždy to tak nebolo, ale dnes to tak je: Európania a ich inštitúcie trvajú na tom, že najdôležitejšie zo všetkého je zvážiteľný a merateľný materiálny rast vyjadriteľný v HDP. Má a bude to mať svoje následky: eurozóna, Európska únia, Európa, všetko sa bude postupne uvoľnovať, rozpadať. Pretože žiadny rast nebude.
Hocikde na svete sa totiž vyrába a bude vyrábať lacnejšie ako v Európe. Všade tam, kde sa nedbá, kde sa nemusí dbať na mnohé z toho nezvážiteľného, čo nás ako Európanov charakterizuje.
Na ohľaduplnosť aj voči ľuďom ekonomicky málo perspektívnym, či dokonca úplne neproduktívnym, na ochranu akýchsi protivných mokradí a nejakých prihlúplych chrobákov, na boj s chémiou nielen v potravinách a detských hračkách, na starostlivosť o koniec koncov nie nutné pamiatky minulosti, na uchovanie európskej kultúrnej krajiny s prekážajúcimi ostrovčekmi krovia, na nákladný právny systém chrániaci vinníkov rovnako ako nevinných, kým sa nezistí, ktorý je ktorý.
To všetko, k nevôli tunajšieho priemyslu, výrobu v Európe predražuje. Premieta sa to do výšky daní, ktoré potrebujeme vybrať, aby sme na to všetko mohli brať ohľad.
Tam, kde sa európske ohľady nemusia započítavať do nákladov výroby, nežijú barbari. Len si tam ľudia vážia iné veci ako my. Napríklad nepotrebujú demokraciu, zato uctievajú patriarchálnu rodinu s mnohými deťmi. Právo je tam kruté, zase sa však s ničím nezaoberá dlhé roky.
Inde sa päťkrát denne modlia. Alebo majú posvätné kravy. Vydržiavajú si nákladné armády. Nedajú si vziať obedňajšiu siestu...
Tie naše ohľady nás však vyjdú oveľa drahšie než tie ich: sme ešte stále bohatší a pestrejší. Techniku však zvládnu tí druhí rovnako ako my. Keď si ju sami nevynájdu, vezmú si ju od nás.
Dokážeme obstáť v ekonomickej konkurencii s inak hodnotovo usporiadanými svetmi? Možno dokážeme, ale za akú cenu? Ak budeme zároveň trvať na európskych štandardoch ohľaduplnosti, neobstojíme. Budeme na svetových trhoch drahší. Tunajší rast prestane rásť.
Ak budeme my Európania aj naďalej trvať na zvyšovaní množstva dostupných tovarov ako na tej najvyššej hodnote, budeme musieť trvať na čo najväčších a najvoľnejších (najmenej regulovaných) svetových trhoch. Aby sme vyrábali vo väčšom a výhodnejšie tak predali to, čo vyrobíme. Tým sa však dostaneme do situácie, že nás bude konkurencia na tých trhoch porážať nižšími cenami. Alebo sa výroba od nás úplne odsťahuje, čo sa už deje.
Z každého rozšírenia a uvoľnenia svetových trhov získame najprv malú výhodu, ale neskôr väčšiu nevýhodu. Ak nechceme predávať pod cenu, budeme musieť aj štandardy našich ohľadov znižovať alebo budeme musieť prinútiť konkurentov, aby si osvojili naše ohľady. Aby ako my zakázali detskú prácu, chránili vzácne žaby, nepúšťali do starých častí miest buldozéry.
Prečo by to však oni robili? Vážia si iné veci. Hovoriť tomu dumping je pochabé.
Straty na trhu nedoženieme: tých, ktorí majú inak zoradené hodnoty ako my Európania, bude oproti nám početne pribúdať. A tak budeme nízkymi daňami vlastne podporovať výrobu, pričom budú chýbať prostriedky na sociálnu ohľaduplnosť. Na vytváranie nových pracovných miest, ochranu vylúčených, starostlivosť o znevýhodnených, na ochranu rôznorodosti života na zemi, na podporu živej, nekomerčnej kultúry.
Alebo sa tých štandardov začneme postupne vzdávať. A už sa ich aj vzdávame. Potom však prestávame byť Európanmi a nieť sa čo čudovať, že Európa prestáva držať pohromade, že puká.
Počíname si ako nočný motýľ, ktorý letí do plameňa. Letí za teplom a svetlom, chvíľu je naozaj teplejšie, vyvezieme toho viac, neskôr je však horúco a potom už nič. Nakoniec už každý bojuje sám za seba. Bude sa snažiť zachrániť sa na úkor druhých: najskôr po skupinkách (dvojrýchlostná Európa ako prvé dejstvo rozpadu), napokon už každý sám.
Jedni sfalšujú štatistiky a budú chcieť, aby ich dlhy zaplatili iní, druhí budú rastúce sociálne napätie uvoľňovať hľadaním a nachádzaním vonkajšieho ohrozenia, výrobou nepriateľov, tretí sa zbabelo vzdajú základných kameňov náročnej a komplikovanej zastupiteľskej demokracie a zodpovednosť hodia na ľud, nech rozhodne v referendách.
Štvrtí sa zapredajú tomu, kto im privedie rúrami do krajiny o pár korún lacnejšiu ropu či plyn. Piati povedia na rovinu, že im liberálna demokracia nesvedčí, že právny štát je prílišné bremeno.
Zatiaľ nás drží pohromade to, čo robí Európu Európou, čo ju odlišuje od ostatného sveta a nie je to na prvom mieste materiálny rast. Sú to ohľady. Ohľady na niečo, čo sa zvážiť a zmerať nedá. Čo si na trhu nekúpiš ani nepredáš. Sme oproti ostatnému svetu stále ešte civilizáciou ohľadov, kultúrou úcty k tomu, čo si nemožno kúpiť a čo nemožno predať.
Ako však máme sami seba presvedčiť, že si treba aj naďalej viac vážiť všetko to nezvážiteľné, čo predstavuje len a len európske vymoženosti, než to, čo si možno kúpiť kdekoľvek na svete v hypermarkete? Že by sme sa nemali nútiť za každú cenu obstáť v konkurencii s tými, ktorí vylievajú jedy do riek alebo väznia svojich politických odporcov...
Možno nejako zariadiť, aby sme sa uskromnili a nemuseli sa vzdávať všetkého vzácneho, na čo sa nedá siahnuť? Zariadiť to nejde.
Iba nás donútiť, aby sme pochopili to, čo je pravé európske šťastie.
Ak nás neprebudí nejaký veľký, ale nie zničujúci malér, zostáva nám len vracať sa - každý sám i spolu - dobrovoľne k tomu, z čoho Európa vyrastala. Spomínať si na to, z čoho tie naše špeciálne európske ohľady povstali.
Z akých spočiatku strachov a z akej viery, z akých nádejí, že nezištné činy, ochota odoprieť si okamžitý výnos budú nakoniec ocenené, odmenené inde než na trhu? Možno sa potom zmierime s tým, že nákupný vozík v supermarkete bude o niečo menej plný.
Pretože odmietneme obchodovať s úplne každým a zmierime sa s tým, že na tom budeme stratoví. Niečo skrátka obetujeme. V prospech Európy, ktorá zostane Európou, a my Európanmi, ktorí vedia zvážiť aj nemerateľné. Keď počujem úsporné, niekedy celkom drsné, zato však realistické, politicky často veľmi nekorektné, triezve príhovory či len glosy pápeža Františka, hovorím si: To je ono!
Všetko, čo hovorí, sme predsa vedeli. Len sme to odsunuli z myslí, pozabudli. Tomuto najvyššiemu hierarchovi sa dá navyše veriť aj osobne, ako pánu Bergogliovi. Nemoralizuje, nehovorí o hodnotách, zato podľa nich žije a koná. Okrem iného tiež skromne.
My však letíme ďalej, ako ten nočný motýľ do plameňa. Zatiaľ dobre. Vývoz do Číny rastie.
Petr Pithart (historik, bývalý predseda českej vlády a Senátu)
zdroj: http://komentare.sme.sk/c/7659439/europa-prestava-drzat-pohromade-a-puka.html#ixzz3SYRR0IWb